Studio Svobodného přístavu: O objektivismu s Jiřím Kinkorem – Stoky Svobodného přístavu (Urza.cz); (S)toky myšlenek Svobodného přístavu (Urza.cz)

Nechce sa mi písať príliš dlhé elaboráty, ale v zásade mi ankap príde ako koncept, ktorý je nerealizovateľný, resp. by potreboval "nového ankapového človeka", podobne ako komunizmus potreboval "nového sovietskeho človeka" (v realite neexistujúceho).

Lebo v skutočnosti ľudia ako menej ochlpené opice nemajú ako indivíduá "prirodzene" v sebe vstavaný pojem "vlastníctvo" (tu mám domček s pozemkom, a nájdem to voľné a nedotknuté aj keď sa po roku vrátim z Ameriky), ale prinajlepšom akceptujú prostú držbu (moje sú veci, čo mám na sebe, pri sebe, alebo okolo seba v dosahu a dohľade; keď niečo niekde odložím, tak zajtra to tam už nemusím nájsť). Vlastníctvo je čisto spoločenský koncept a vyžaduje dohodu výrazne prevažujúcej sily v určitej komunite ľudí (= z viacerých malých psov je zložený jeden najväčší) na spoločných pravidlách, predovšetkým o tom, čo je to vlastníctvo, ako sa nadobúda, ochraňuje či prevádza. To implikuje, že na určitom vymedzenom území, kde žije tá určitá komunita, musí existovať jeden právny systém, ktorý tá prevažujúca sila vymáha voči všetkým osobám na tomto území (žiadne "polycentrické právo", to by znamenalo nesúlad vo vnímaní, čo je koho vlastníctvo, a vymáhaní tohoto, t.j. vojnu). Nezáleží veľmi na tom, či právo vymáhajú viaceré subjekty ("bezpečnostné agentúry"), ale musia mať dohodu na spoločnom právnom systéme a rozdelení kompetencií, vtedy sa stávajú (spoločne) monopolom na násilie na danom území, t.j. štátom. Opačný prípad je opäť nestabilný, t.j. vojna mocenských subjektov medzi sebou o získanie tohto monopolu.

Ankap (resp. ktorákoľvek anarchia všeobecne) je teda vlastne nestabilný stav, krvavý prechod od štátu k štátu. To, či sú tam nejakí kapitalisti (to je vlastne každý, čo vlastní nejaké výrobné prostriedky, hoc aj krompáč a lopatu), socialisti, či gitaristi, je úplne jedno, ide o monopol na právo a jeho násilné vymáhanie.

Obmedzenie: Toto vyššie uvedené platí pre situáciu s netriviálnou hustotou obyvateľstva. Pokiaľ je najbližšia usadlosť pol dňa cesty koňmo, interakcií medzi ľuďmi je minimum, a najmä nevznikajú spory o vlastníctvo pozemkov, lebo pôdy je viac než dokáže existujúce obyvateľstvo obhospodáriť. Tak tam určitá anarchia existovať môže, zato však v takomto usporiadaní trpí nejaké vymáhanie práva, a rôzne lúpeživé bandy (z ktorých dokonca môže časom, pri zahusťovaní osídlenia, vzniknúť nejaká vládnuca vrstva a teda opäť štát) môžu operovať pomerne voľne, ignorujúc "vlastníctvo" (tu v úvodzovkách, lebo neexistuje spoločnosť, ktorá by ho definovala a vymáhala) ostatných, závisiac len na okamžitých silových pomeroch.